• Komentáře
  • 24. ledna 2023

Slovenské referendum bolo rovnako nepochopiteľné ako brexit, našťastie aspoň menej úspešné

Slovenský parlament / Foto: Wikimedia Commons /
Slovenský parlament / Foto: Wikimedia Commons /
Autor
Barbara Zmušková
Pochopiť slovenské referendum bolo ťažké aj pre Slovákov. Pozýval ich naň leták s usmievajúcou sa prezidentkou, ktorý však nemal vyvolať sympatie. A nakoniec bolo tak zbytočné, že Slovensko predčasné voľby čakajú, aj keď bolo neúspešné.

Slovensko má za sebou neúspešné referendum o predčasných voľbách. Zúčastnilo sa ho 27 percent Slovákov, čo je hlboko pod potrebnou hranicou 50 percent.

V roku 2016 sa celý svet smial z toho, ako Briti deň po brexitovom referende na internete zisťovali, čo si vlastne odhlasovali. Podstata slovenského referenda o predčasných voľbách je však tak nepochopiteľná, že aj informovaný občan mal v tomto roku problém pochopiť, na čo sa ho vlastne pýta. V skratke: referendum v skutočnosti nebolo o predčasných voľbách. A aj keď bolo neúspešné, predčasné voľby budú.

Ruky preč od Fica

Najdôležitejšie a najjednoduchšie sa na referendum dá pozrieť z politického hľadiska. Ide o politické dieťa Roberta Fica, bývalého slovenského premiéra a predsedu strany Smer-SD. Fico je čerstvo zbavený obvinenia zo založenia zločineckej skupiny a v predvolebných prieskumoch sa znovu doťahuje na prvé miesto.

Fico si za svoju tému už v roku 2021 vzal snahu o vyvolanie predčasných volieb cez referendum, a tým mu aj natrvalo vštiepil vlastnú pečať. Množstvo Slovákov sa teda ani neunúvalo zisťovať, o čom referendum je.

Prieskum po referende od spoločnosti Ipsos ukázal, že najčastejší dôvod pre neúčasť na referende bolo jeho spojenie s politickými stranami. Veľa Slovákov si povedalo, že ak chce referendum Fico,  nepôjdu hlasovať.

Sociálne siete v posledných týždňoch však napovedajú, že informovanosť nebola vyššia ani u stúpencov referenda. Ficova politika sa za posledný rok stočila na boj proti nielen vládnej koalícii, ale aj prezidentke Zuzane Čaputovej, sankciám na zločinecký ruský režim a trestnom stíhaní jeho bývalých a súčasných spojencov.

Voliť šiel ten, kto nemá rád súčasnú vládu, zároveň má rád Roberta Fica, jeho odštiepenca Petra Pellegriniho alebo nasledovníkov fašistickej ĽSNS.

Pre zapáleného a na internete aktívneho fanúšika strany Smer-SD bola určená napríklad nasledujúca agitačná grafika k referendu. Českého čitateľa by nemali zmiasť tri veľké fotky usmievajúcej sa slovenskej prezidentky – v cieľovej skupine grafiky nemala jej podobizeň vzbudzovať sympatie, ale hnev.

Čtěte také: Těžká výzva pro Slovensko: Proč mladí schopní lidé odcházejí do ciziny a jak tomu zabránit

Najjednoduchšie sa teda slovenské referendum dá pochopiť nasledovne: voliť šiel ten, kto nemá rád súčasnú vládu (čo je veľká časť Slovenska), zároveň má rád Roberta Fica, jeho odštiepenca Petra Pellegriniho, alebo nasledovníkov fašistickej ĽSNS a v zasneženú studenú sobotu v sebe našiel dosť hnevu na to, aby šiel do najbližšej základnej školy zakrúžkovať áno (27 percent Slovenska).

Pre pochopenie toho, o čom naozaj bolo sobotné referendum, je potrebné vyrovnať sa s niekoľkými bolestivými faktami.

Prvým z nich je, že referendum naozaj nebolo o predčasných voľbách, ale o tom, aby mohli byť v budúcnosti dostupnejšie. Ak by bolo referendum úspešné, predčasné voľby by po novom mohlo odhlasovať 76 poslancov slovenského jednokomorového parlamentu (nadpolovičná väčšina všetkých, nie prítomných), alebo občania v referende. Napriek titulkom to teda nebolo referendum o predčasných voľbách, ale o tom, či by niekedy na Slovensku v budúcnosti mohlo byť referendum o predčasných voľbách.

Krajina bez vlády

Bolesť hlavy tiež môže spôsobiť fakt, že Slovensko už v minulosti malo dvoje referendá o predčasných voľbách. Ako je to možné? Tieto referendá totiž prebehli bez toho, aby Ústavný súd skontroloval, či slovenská ústava vôbec dovoľuje občanom vyhlásiť predčasné voľby. A keď sa Robert Fico v roku 2021 pokúsil v ich tradícii pokračovať, prezidentka Čaputová Ústavný súd požiadala o preskúmanie. Slovensko teda zistilo, že tieto predchádzajúce (neúspešné) referendá boli protiústavné.

Keďže referendum neprešlo, Slováci nedostali možnosť privolať predčasné voľby v priamej voľbe. Či by k takejto právomoci pristupovali zodpovedne, sa teda v najbližšej dobe nedozvieme. Odpadá však aj motivácia opozičných politikov od prvého dňa po voľbách burcovať a polarizovať ľudí v snahe rozdať karty odznovu.

Kto sa dočítal až sem, čaká ho ďalšia nemilá komplikácia – Slovensko už niekoľko týždeň ani nemá vládu. V decembri jej parlament vyhlásil nedôveru, premiér a všetci ministri sú teda vládnutím iba poverení.

Volebný leták / Foto: Smer

Tu treba vinníka hľadať v bývalom premiérovi Igorovi Matovičovi, ktorého spravovanie pandémie, neskôr štátneho rozpočtu, potom rodinnej politiky a nakoniec, nevysvetliteľne (alebo predvídateľne?) práv transrodových ľudí, rozvrátilo vzťahy vo vládnej koalícii až k jej úplnému rozpadu.

V predvolebných prieskumoch totiž víťazi strana Hlas-SD Petra Pellegriniho, o ktorom viacerí ľudia svedčia, že prevzal úplatok 150 tisíc eur v krabici od šampanského.

Anekdota, ktorou v deň pádu vlády žilo Slovensko: Matovič mohol pád vlády do poslednej chvíle odvrátiť, ak by podal demisiu z postu ministra financií. V podvečer hlasovania naozaj prišiel do prezidentského paláca, demisiu podpísal a následne ju šéfovi kancelárie prezidentky Zuzany Čaputovej vytrhol z rúk a odišiel.

Situácia odvtedy nabrala rýchly spád. Matovičov nástupca Eduard Heger sa ešte neúspešne pokúsil vyskladať novú vládu. Deň po neúspešnom referende však oficiálne vyhlásil dohodu na tom, že nové voľby budú 30. septembra.

Fico svojim referendovým ťažením v skutočnosti vyhlásenie predčasných volieb skomplikoval. Donútil totiž ústavný súd vysvetliť, že občania, ani parlament v súčasnosti nemá právomoci vyhlásiť predčasné voľby.

Pellegrini víťazom?

V rozhádanom slovenskom parlamente sa teraz musí nájsť 90 hlasov na zmenu ústavy, vďaka ktorej by sa tak mohlo stať. Igor Matovič do toho dostal asi prvý reálne dobrý nápad za tri roky, a podmieňuje súhlas OĽaNO s predčasnými voľbami zvýšením počtu poslancov, ktorí môžu zmeniť volebný systém na ústavnú 90ku. Obáva sa totiž, že nový víťaz volieb využije situáciu na prekreslenie volebnej mapy Slovenska tak, aby už vyhral všetky ďalšie voľby. Podobne, ako sa to deje v Maďarsku alebo USA (gerrymandering).

Ako by teda vyzerala Slovenská vláda po predčasných voľbách? Momentálne sa nečrtá alternatíva, v ktorej by mohli vládnuť iba proeurópske strany, ktoré nemajú historické prepojenie na Smer-SD.

V predvolebných prieskumoch totiž víťazí strana Hlas-SD Petra Pellegriniho, o ktorom viacerí ľudia svedčia, že prevzal úplatok 150 tisíc eur v krabici od šampanského. Ak by vyhral voľby, mal by prakticky dve možnosti.

Prvou z nich by bolo spojiť sa s proeurópskymi stranami, teda napríklad Progresívnym Slovenskom, ktoré je už dnes tretie najpopulárnejšie, a ktoré sa slávne v roku 2020 nedostalo do parlamentu o štyri stotiny percenta. Progresívne Slovensko je na Slovensku démonizované ako krajná ľavica, v európskych pomeroch však predstavuje veľmi umiernenú až centristickú politiku. Po voľbách by si muselo zodpovedať otázku, či bude s politickým synom Fica  spolupracovať.

Otvorená je možnosť, že by si dali podmienky, napríklad, že by Pellegriniho ľudia nevládli v rezortoch dôležitých pre vyšetrovanie korupcie – ministerstvu vnútra a spravodlivosti. Do vlády by mohli ísť napríklad so stranou SaS, o ktorej môže byť pre českého čitateľa ilustračný výrok jej predsedu, že by v prezidentských voľbách nemal preferenciu medzi kandidátmi Petrom Pavlom a Andrejom Babišom.

Čtěte také: Dvaja LGBTI+ ľudia sú mŕtvi, slovenské tmárstvo ale žije ďalej

Ak by sa však Pellegrinimu nechcelo riešiť podmienky Progresívneho Slovenska ani koaličné vrtochy Richarda Sulíka, k dispozícii by mal pohodlnú spoluprácu s jeho bývalým šéfom Ficom a krajne pravicovou Republikou. Tá sa podobne ako on od Smeru odpojila od Ľudovej Strany Naše Slovensko, ktorej zakladateľ je už právoplatne odsúdený za propagáciu neonacizmu.

Sledovať politické dianie vo vlastnej krajine býva veľmi náročné. Byť informovaný o dianí v tých ostatných sa pritom zdá byť úplne nemožné. Mne teda napríklad za posledný čas úplne ušlo, že padla vláda v Bulharsku. Zistila som to, až keď som čítala email od kolegu, ktorý mal poskytnúť lokálny kontext do článku o európskych politických stranách.

Kolegovia z iných krajín dokázali naviazať na historické tradície vládnych strán, na ich stabilné ukotvenie v európskej politike aj na spektre ľavica-pravica. Odpoveď bulharského kolegu nebola kvetnatá, vzletná, ani analyticky hlboká. Dnes sa však na slovenský kontext úplne hodí: my vládu nemáme. Je tu úplný bordel.