• Komentáře
  • 19. dubna 2023

Slovensko nie je krajinou tmavomodrých oblekov. Zatiaľ

Tlačová konferencia strany Jablko, predsedníčka Lucia Ďuriš Nicholsonová vpredu / Foto: Jablko /
Tlačová konferencia strany Jablko, predsedníčka Lucia Ďuriš Nicholsonová vpredu / Foto: Jablko /
Autor
Barbara Zmušková
Oznámenie spolupráce Pirátov a Starostov bolo pre milovníkov tmavomodrých oblekov pastvou pre oči. V slovenskej politike nie je o ženy v pestrých farbách núdza. Nejde však o prejav progresívnych hodnôt – skôr naopak. Do budúcna ich miesto vo verejnom živote nemusí byť isté.

Úzko strihaný tmavomodrý oblek je jedným z mojich najobľúbenejších politických symbolov. Ak si mladý ašpirujúci líder s nezlomnou vierou vo voľný trh a chceš sa vymedziť od černoty a hranatosti minulého režimu, siahneš po ňom.

Mnoho ľudí pred dvomi rokmi pobúrila fotka z oznámenia spolupráce Pirátov a Starostov. Na pódiu bolo nastúpených štrnásť mužov a jediná žena. Iba dvaja vtedy zvolili iný outfit ako tmavomodrý oblek, a to nenápadné sivé saká.

Jediná prítomná žena mala na sebe tiež tmavomodré nohavice a tmavomodrý kardigán, ktorý jej ako samozvaná arbitra tejto kategórie jednoznačne uznávam. Tmavomodrý oblek je výbornou voľbou pre každú ženu, ktorá sa chce zaradiť do patriarchálneho prostredia. Sama som v ňom štátnicovala z medzinárodných vzťahov, jedného z najtmavomodrejších oborov, aký existuje.

Česko nemalo nikdy premiérku ani prezidentku. Slovensko má už oba tieto míľniky za sebou.

Či už šlo o výsledok koordinácie v skupinovom čete alebo súhru zdieľaných inštinktov, správa bola jednoznačná: budúcnosť bude tmavomodrá. Moderná, rýchla, mladá – a mužská.

Na Slovensku sa už niekoľko rokov politici snažia pretlačiť svoj vlastný centristicko-pravicový projekt. Aj kvôli nabaľujúcej sa abstrakcii sa nedalo pochopiť dianie okolo strany Spolu, ktorá sa nedávno premenovala na Modrú koalíciu, len aby z nej vzápätí odišli Modrí a zostali len Demokrati (pozorná čitateľka si všimne generické maskulínum). Stranu vedie tmavomodrý poverený premiér, minister financií a zdravotníctva v jednej osobe, Eduard Heger, ale prieskumy jej zatiaľ nenaznačujú žiadnu záruku, že sa v septembri dostane do parlamentu.

Čtěte také: „Rusové a Slováci jsou bratři navěky.“ Jak naši východní sousedi pochodovali za mír

Česko nemalo nikdy premiérku ani prezidentku. Slovensko má už oba tieto míľniky za sebou. Nejde len o to – ženy sú v politike prítomné a výrazné, a to nielen ako ministerky alebo poslankyne, ale aj ako predsedníčky a zakladateľky vlastných strán. Neviedli k tomu veľké kampane, rodové kvóty, ani progresívne hodnoty v spoločnosti. Prisudzujem to teda práve ambivalentnosti voči tmavomodrej politike štandardnosti a umiernenosti.

Môžeme klaunov, môžeme aj ženy

Klasický argument proti ženám v spoločnosti znie, že ľudia u politikov hľadajú istoty a znázornenie tradičných vodcovských rolí. Tie v patriarcháte jednoznačne predstavuje mužskosť – krátke vlasy, vysoká postava, oblek. Slovensko v tom nie je výnimkou. Nedávnej politickej histórii dominuje Robert Fico ako učebnicový príklad mužskej autority. Rovnako aj Peter Pellegrini, ktorý  dnes s Ficom súťaží o prvé miesto v prieskumoch.

Zvyšok slovenskej politiky sa potom vyvíja v opozícii k Ficovi. A čo je opozíciou k istotám? Cirkus. Krikľúnstvo Igora Matoviča, ktorý si kariéru postavil na tričkách s nápismi, divadelných rekvizitách a koncertných protestoch. Bulvárnosť Borisa Kollára a jeho dvanástich detí s jedenástimi ženami (v čase písania článku). Slováci sú pri svojich opozičných politikoch za každú srandu.

Mať teda v politike ženy, aj keď ich spoločnosť ako taká nerešpektuje, sa dá chápať aj ako prejav recesie. Politicky nevyspelá krajina, hľadajúca netradičných lídrov, tak môže okľukou dospieť k progresívnemu výsledku.

Úlohu ženy a klauna v politike spája v jedno tenistka Romana Tabak, ktorú celé Slovensko pozorne sledovalo, keď smútočnú kyticu za Milana Lasicu pokladala k smetnému košu, alebo keď v bikinách ohrozovala vodné ekosystémy.

Pozitívnejším príkladom môže byť europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová, ktorá už na založenie svojej strany Jablko získala od Slovákov desaťtisíc podpisov. Percentá zatiaľ nemá, miesto v národnej politickej konverzácii áno – aj vďaka cirkusovému názvu.

Europoslankyňa po rokoch strávených v strane SaS Richarda Sulíka prehodnotila svoje názory a nebála sa založiť vlastný projekt. To je stále na Slovensku aj v Česku výnimočné.

Druhou stranou tejto mince sú totiž ženy, ktoré do politiky prišli okresať vlastné práva.

Fakt, že stranu zakladá žena, ju nerobí imúnnou voči kritike. To, že to robí v čase všeobecnej skepsy voči novým subjektom ale tiež neznevažuje dôležitosť tohto kroku pre reprezentáciu žien v politike.

Bilbordy služobníčok

Ďalšou paradoxnou silou, ktorá môže slovenské ženy dostať do politického popredia, je kresťanský fundamentalizmus. Aj v Príbehu služobníčky (Handmaid‘s Tale) sa z kancelárskych myší stali vodkyne revolúcie. Slovenské ženy aspoň dvakrát za rok čelia návrhu na sprísnenie interrupcií. V krajine, ktorá má stabilné právo na telesnú autonómiu, si ženy môžu dovoliť voliť patriarchov. Na Slovensku ale prirodzene vzniká silný dopyt po aspoň hŕstke žien, ktoré budú tieto poslanecké návrhy blokovať. Boj za reprodukčné práva je na Slovensku taký akútny, že dostáva miesto aj na bilbordoch.

Predvolebný billboard / Foto: SaS

Nechutný boj proti dúhovým rodinám, párom rovnakého pohlavia a transrodovým ľuďom zas do politiky môže priniesť ženy ako je Lucia Plaváková, právnička a LGBTI aktivistka. Aj toto je teda cesta, ako sa môže stredoeurópska krajina dopracovať k vyššej reprezentácii žien. Nie je to však cesta, ktorú by som Česku odporúčala alebo priala.

Druhou stranou tejto mince sú totiž ženy, ktoré do politiky prišli okresať vlastné práva. Anna Záborská a Anna Andrejuvová ženskosť v parlamente prejavujú pretláčaním protipotratovej legislatívy, bojom proti prejavom súcitu s LGBTI komunitou po vražde a snahou o všemožné znemožnenie rodovej tranzície.

Čtěte také: Päť rokov po smrti novinára túži Slovensko po neliberálnom pokoji

Česko sa však môže inšpirovať napríklad slovenskými političkami, ktoré si zvolili pre svoju agendu platformu nerovnosti matiek v spoločnosti. Férovejšie dôchodky alebo ústretovejší zdravotnícky systém pre rodiny presadzujú napríklad Simona Petrík z Progresívneho Slovenska alebo Vladimíra Marcinková, ktorá teraz spolupracuje so stranou SaS.

A aj keď je na tom Česko v rodovej rovnosti lepšie, neznamená to, že sa nemá kam posúvať. Boj proti násiliu na ženách, vyšetrovanie a odsudzovanie sexuálnych zločinov alebo nerovnosť v odmeňovaní – to všetko sú témy, kde sa na mužských politikov spoliehať nedá.

Jednoducho sa to stane

Česko si v nedávnej prezidentskej kampani užilo dosť otázok o tom, či je pripravené na ženu v čele republiky. Rovnakú otázku kládli mnohí pred víťazstvom Zuzany Čaputovej. Je však jasné, že tu ide o argument kruhom. To, či je krajina pripravená, sa ukáže až vo voľbách.

Podobne ako pri dúhových právach, ľudia sa obávajú neznámeho, až kým si ho nevyskúšajú na vlastnej koži. Potom zistia, že sa zas nič tak strašné nestalo.

Slovensko malo premiérku Ivetu Radičovú už v roku 2010. Odvtedy už ženy v politike nie sú takým ojedinelým úkazom. Dôkazom je napríklad víťazstvo Veroniky Remišovej vo voľbe novej predsedníčky strany Za ľudí po odchode bývalého prezidenta Andreja Kisku. Zuzana Čaputová zase porazila protikandidáta chváliaceho sa manželkinými nedeľnými rezňami.

Slovensko malo jednoducho šťastie, že bolo hodené do vody, a tak získalo skúsenosť, ku ktorej sa aj mnohé krajiny na západe ešte iba odhodlávajú. Niektoré kroky je potrebné urobiť a zbytočne sa nepýtať, či je na ne Česko pripravené. Ak aj nie je, potom už bude.

Je budúcnosť tmavomodrá?

Tento výpočet ale neznamená, že Slovensko je na tom v  oblasti zastúpenia žien a mužov v politike na európske pomery dobre. Ženy v Slovenskom parlamente nepredstavujú ani štvrtinu a aj vo vláde pred jej zrútením boli iba tri. Niekoľko tých výrazných tvári sa nevyhýba večnému údelu ženských političiek – neustálym hodnoteniam vzhľadu. Samy političky občas robia zlé meno zastúpeniu žien v politike, ako to bolo v prípade fyzickej bitky medzi Tabak a Bittó Cigánikovou.

Napriek tomu môže byť Slovensko vďačné za svoje ženské političky, ktoré do diskusií prinášajú nenahraditeľnú perspektívu polovice jej obyvateľstva. Ak však bojujeme za to, aby malo Slovensko do budúcna lepšiu a západnejšiu politickú kultúru, musíme si dať pozor, aby sme si aj my nezarobili na vlastnú verziu genericky maskulínnych Pirátov a Starostov.

Optimizmus v tomto svetle nevzbudzuje rozhodnutie Progresívneho Slovenska nahradiť na vedúcom poste Irenu Bihariovú, ktorá stranu udržala po prehre v parlamentných voľbách, europoslancom Michalom Šimečkom. Jemu sa darí oslovovať širšiu voličskú základňu volaním po politike normálnosti. V tmavomodrom obleku aj košeli.

Predvolebný billboard / Foto: Progresívne Slovensko
Přihlášení
Přihlášení
Podpořit Voxpot
Podpořit Voxpot